Od žatvy k sejbe
Nájdený Eden?
Verím, že kdesi hlboko v duchovnej DNA si každý z nás nesie spomienku na rajskú záhradu Eden. Je to tá nevysvetliteľná túžba po mieste, kde vládne dokonalý pokoj, bezpečie a krása. Túžba po mieste, kde sa nemusíme skrývať.
Prvý Adam v záhrade Eden zlyhal a odvtedy nám v životoch nerastie len požehnanie, ale aj bolesť, utrpenie a smrť. Keď Mária Magdaléna stretla vzkrieseného Ježiša, považovala ho za záhradníka (Ján 20:15). Niektorí exegéti poukazujú na to, že možno nejde o náhodu. Podľa nich nám tým Ján naznačuje, že Ježiš je nový Záhradník, ktorý prišiel, aby povytrhával tŕnie, bodľačie a burinu nedôvery voči Bohu a púšť v našich srdciach zmenil opäť na kvitnúcu záhradu Eden (Iz 51:3). Ježiš je druhý Adam, ktorý prišiel obnoviť to, čo prvý Adam pokazil. V Ňom sme každý získali späť „svoj kúsok rajskej záhrady“.
Ak sa teraz pozeráš na svoju „záhradu“ – na svoj život, vzťahy či prácu, možno sa pýtaš: „Ak mi Ježiš vrátil Eden, kde sa tu vzala táto burina? Prečo sa potkýnam o tŕnie, hoci som ho nesadil/a?“
Možno bojuješ s opakujúcimi sa konfliktmi, narážaš stále na ten istý typ zraňujúcich ľudí, alebo Ťa prenasleduje pocit menejcennosti, ktorý sa vracia ako bumerang. Toto všetko je ako žatva: ovocie, ktoré vidíme, cítime, a ktoré nám často nechutí. Skôr než pôjdeme ďalej, chcem ale povedať jednu dôležitú vec: nie všetko tŕnie v Tvojej záhrade si zasadil/a Ty. Niektoré semienka do nej hodili iní – keď Ťa zradili, ponížili, opustili alebo Ti ublížili. Za to nemôžeš a zodpovednosť za to nesú oni. Ty si však v bolesti na to nejako odpovedal/a. A práve o týchto odpovediach chcem dnes hovoriť – nie preto, aby som Ťa obviňovala, ale preto, že sú jedinou časťou záhrady, ktorú máš moc ovplyvniť.
Apoštol Pavol nám v Gal 6:7 oznamuje: „Čo človek zaseje, to bude aj žať“. Problém je, že my často vidíme len to nechutné ovocie a žatvu, ale už si nepamätáme, kedy, kde a ako prebehla sejba. A práve tu začína cesta uzdravenia skrze prorockú službu modlitby, ktorú ponúkam. Je to cesta v protismere plynúceho času: Od žatvy späť k sejbe.
Duchovná „archeológia“ bez strachu
Mnohí ľudia sa boja, že služba vnútorného uzdravenia je len o „vŕtaní sa v minulosti“ a oživovaní starých bolestí. Cieľom Svätého Ducha však nie je bolesť oživiť, ale zbaviť ju v Tvojom živote moci. Predstav si to ako proces, v ktorom spolu s Ním hľadáme odpoveď na otázku: „Prečo je toto ovocie v mojom živote také horké?“
Odpoveď prichádza v niekoľkých krokoch z miesta Božej prítomnosti - miesta bezpečia, prijatia a odpočinku. Odtiaľ sa pozeráme na to, čo prežívaš teraz. Je to hnev? Úzkosť? Pocit, že Ťa nikto nepočúva? Pocit ohrozenia? Bolesť? Tieto emócie a pocity sú ako „kontrolka“ na "palubnej doske" Tvojho života. Nie sú Tvojimi nepriateľmi, sú to poslovia, ktorí hovoria: „Zastav sa. Cítiš to, čomu verí Tvoje srdce. Zosúlaďme Tvoje srdce s Božím.“
Sejba, na ktorú sme zabudli
Svätý Duch je úžasný Sprievodca. Často nám cez tieto pocity pripomenie situácie, na ktoré sme už dávno zabudli. Nie preto, aby nás trápil, ale aby nám ukázal príbeh našej záhrady:
Srdce je pôda určená na prijatie lásky. Keď však príde moment zranenia – zradený sľub alebo nespravodlivé obvinenie – v tej bolesti a snahe dať udalostiam zmysel si situáciu vysvetlíme po svojom a nevedomky zasejeme:
semienko zovšeobecnenia a odsúdenia: Keď nás niekto blízky oklame alebo zradí, je správne vidieť pravdivo, že tento konkrétny človek nám ublížil a že pri ňom nie sme v bezpečí. To nie je súd, ale rozlišovanie. Pasca nastáva vtedy, keď človeka odpíšeme navždy: „Je to klamár a nikdy sa nezmení.“ Alebo keď bolesť z jedného človeka prenesieme na všetkých: „Ľuďom sa nedá veriť.“ Toto semienko neskôr prinesie napríklad žatvu nedôvery vo vzťahoch s ľuďmi.
semienko lži a vlastný názor o sebe: „To, že sa ku mne takto správajú znamená, že na mne nikomu nezáleží.“ Toto semienko sa neskôr rozrastie napríklad do pocitu menejcennosti.
Ježiš hovorí o princípe súdenia: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7:1) Nezakazuje nám rozlišovať, čo je zlé, ani pomenovať, kto nám ublížil. Varuje nás pred tým, aby sme človeka – celú skupinu ľudí alebo aj seba samých – odsúdili navždy. Ako dieťa, ktoré si v bolesti vysvetlilo svet po svojom, si nezhrešil/a vedome – robil/a si len to, čo si ako dieťa vedel/a. Ak si však vtedy uveril/a zovšeobecneniu, že „mužom sa nedá veriť“ alebo „všetky ženy sú hysterky“, toto presvedčenie môže dodnes ovplyvňovať, koho si vyberáš, čo od ľudí očakávaš a ako reaguješ. Ak si si zo zraňujúcej situácie odniesol/odniesla klamlivý uzáver „nie som dôležitý/á“, možno Ťa dnes zaplavuje menejcennosť a osamelosť. To, čomu sme v srdci uverili a čo sme odsúdili, sa stáva našou realitou. Jasnou rečou: za zlo, ktoré Ti niekto urobil, nesie zodpovednosť vždy on, nie Ty. Keď Ti niekto ublíži, hodí do záhrady Tvojho srdca semienko, ktoré si si nevybral/a. Zároveň však seje aj do vlastného života, lebo aj pre neho platí: „Čo človek zaseje, to bude aj žať” (Gal 6:7) – a čo sa stane s jeho žatvou, to je medzi ním a Bohom. A semienka, ktoré si si v bolesti zasial/a do záhrady svojho srdca Ty – Tvoje uzávery, súdy a sľuby – ovplyvňujú to, čo z tejto rany vyrastie v Tebe. To je ten moment sejby, na ktorý sme v priebehu času zabudli – a dobrá správa je, že dnes už o ňom vieš, a preto máš na výber. Princíp multiplikácie - "zožneš mnohonásobne viac než zaseješ" - nás zasa informuje, že zo semienka horkosti a lži, ktoré by možno samo odumrelo, nevyrastie len malá rastlinka, ale masívna burina, keď v bolesti zostaneme uväznení sami, bez Otcovej útechy, a živíme ju horkosťou a neodpustením. Okolo srdca si "vypestuješ" tŕnie a bodľačie, ktoré Ťa malo chrániť, ale teraz Ťa dusí, izoluje od lásky a zraňuje tých, ktorí sa k Tebe chcú priblížiť. Je ako ostnatý drôt poskladaný zo skreslenej reality, vnútorných rozhodnutí, unáhlených uzáverov, vlastných názorov typu: „Už nikdy nebudem nikomu veriť. Nebudem nikoho potrebovať, postarám sa o seba ja. Zase ma sklamali, na nikoho sa nedá spoľahnúť“. Už sa nikdy nedám zraniť. Neukážem slabosť.“
A potom príde dnešná realita: Roky plynuli. Na pôvodnú situáciu si už nepamätáš, ale v záhrade nachádzaš hotovú džungľu - neprehľadnú a nebezpečnú. Cítiš osamelosť (ovocie lži), máš problémy dôverovať ľuďom (ovocie súdu) a nedokážeš byť autentický/á a otvorený/á voči druhým (ovocie zaprisahaní). To, čo v bolesti zasievame a polievame horkosťou, sa stáva našou vlastnou realitou, ktorá nám nechutí.
„Preorte si úhor a nesejte do tŕnia!“ Jer 4:3

Východisko
Dobrá správa je, že nemusíme do konca života jesť horké plody svojej minulosti. Nebeský Otec mal od začiatku nápad a plán, ako to vyriešiť. Dohodol sa s Ježišom, že úrodu všetkého horkého, čo sme kedy zasiali, Ježiš zožne namiesto nás - namiesto mňa, namiesto Teba. Vďaka Ježišovmu životu, smrti a vzkrieseniu už nemusíme byť otrokmi svojej starej sejby – Ježiš prevzal jej dlh na seba a dáva nám čistú pôdu. Niektoré dôsledky v živote možno ešte dozrievajú – ale už ich nenesieš sám/sama a On ich dokáže premeniť. Potom stačí s dôverou priniesť Bohu lži, staré závery, zaprisahania a horké korene. Tam, kde rástli pýcha a opovrhnutie, zasiať odpustenie a žehnanie. Tam, kde nám stvrdlo srdce, poprosiť o srdce z mäsa a nechať si ho implantovať. Novú sejbu máme v rukách my. Úrodu, ktorá z nej vyrastie, a čas, kedy príde, necháme Pánovi žatvy.
Pozvánka pre Teba
Nemusíš byť väzňom včerajška. Ak cítiš, že sa točíš v kruhu a nevieš nájsť cestu von, možno je čas prestať trhať burinu na povrchu a pozrieť sa hlbšie. Boh Ťa nevolá k tomu, aby si sa vŕtal v špine, ale aby si našiel poklad slobody, ktorý pre Teba ukryl pod nánosmi bolesti. Dovoľ Svätému Duchu, aby postupne pretvoril celé Tvoje vnútro na udržiavanú a zavlažovanú záhradu. On je Pánom žatvy. Dovoľ Mu byť aj Pánom novej sejby.
Čas na rozhovor s Otcom
Otče? Prichádzam dnes pred Teba unavený/á z ovocia, ktoré nachádzam vo svojom živote. Priznávam, že často nechápem, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Ale Ty vidíš hlbšie. Ty vidíš nielen to, čo prežívam dnes, ale aj to, kedy a kde boli zasadené semienka mojej horkosti. Vidíš aj tŕnie, ktoré do mojej záhrady zasadili iní – a vieš, ako veľmi to bolelo.
Prosím Ťa, Duchu Svätý, vezmi ma za ruku a preveď ma od mojej žatvy späť k sejbe. Zasvieť svoje svetlo do mojich spomienok a ukáž mi, kde som v bolesti zatvrdil/a svoje srdce. Ukáž mi, kde som nespravodlivo súdil/a, kde som sa nerozvážne zaprisahal/a, a kde som sa spoliehal/a na vlastné sily.
Túžim po zmene. Nechcem už ďalej jesť ovocie horkosti a samoty. Prinášam Ti svoje srdce, aby si ho preoral a pripravil na novú sejbu – sejbu Tvojej lásky, milosti a pravdy. Ty si Pán každej žatvy, urob ma slobodným/ou, aby môj život prinášal ovocie, ktoré bude chutiť Tebe aj ľuďom okolo mňa.
V mene Ježiš. Amen.





Komentáre