Keď srdce nachádza svoj hlas (2. diel)

       Oslovil ma príbeh istého Faraaza Dhuku. Keď mal desať rokov, miloval plávanie. Každý deň drel v bazéne s jedinou túžbou: vyhrať medailu pre svoju mamu, ktorá mu tak verila a podporovala ho. Na dôležitých pretekoch zo seba vydal maximum, ale skončil štvrtý. Len o tri desatiny sekundy mu ušla bronzová medaila.

       Keď sa ho mama po pretekoch opýtala, ako sa má a čo cíti, odpovedal: „Nič. Necítim vôbec nič.“ A myslel to vážne. Mentálne tú situáciu spracoval, ale jeho vnútro bolo zamrznuté. O hodinu neskôr, cestou domov, však na mamu bezdôvodne vybuchol v záchvate kriku. Terapeutka mu vtedy diagnostikovala alexitýmiu – podobne ako ja bol človekom, ktorý má v sebe obrovskú knižnicu pocitov, ale nevie z nich prečítať ani jedno slovo.

Faarazovi vtedy terapeutka podala jednoduchý papier - koleso emócií. A stalo sa niečo úžasné. Keď sa naň pozrel, zistil, že pod tým prvotným „hnevom“ sa skrývalo niečo oveľa hlbšie. Cítil bolesť a zradu – mal pocit, že on sám zradil dôveru svojej mamy, ktorej sľúbil medailu. Až keď to presne pomenoval, mohol zažiť jej objatie a prijať pravdu, že je milovaný bez ohľadu na svoj výkon. Dnes tento chlapec vládne slovami a perom - stal sa z neho spisovateľ.

Ďalší nástroj na nájdenie strateného hlasu

       Faraazov príbeh nám ukazuje, že neschopnosť pomenovať svoje pocity nás často uzamyká do izolácie a neovládateľných reakcií, ktoré zraňujú nás aj našich blízkych. Máte to tak niekedy aj vy? Možno neplávate preteky, ale život vám uštedrí ranu a vašou jedinou odpoveďou je to tupé „nič“.

V predchádzajúcom blogu som spomínala, že v škole Elijah House sa učíme, že pocity sú poslovia, ktorí sa nám snažia odovzdať dôležité posolstvo. Nie sú to objektívne fakty, ktorými sa máme nechať ovládať, ale sú to pravdivé informácie o tom, ako naša duša subjektívne vníma realitu v danom okamihu. Keď Ti pri dverách zazvoní poštár a Ty mu neotvoríš, neodíde. Zostane tam, a bude zvoniť donekonečna, lebo jeho poslaním je zásielky doručovať, nie si ich nechať.

       Aby nám pred dverami nezvonil dav „nespokojných poštárov“ - dav zaplavujúcich emócií a ich nezrozumiteľných posolstiev, spomínané koleso emócií, ktoré vytvorila Dr. Gloria Wilcox, som preložila do slovenčiny. Po Biblii Je to ďalší nástroj, ktorý Ti pomôže zorientovať sa v Tvojom vnútri a prejsť od hmlistého „cítim sa zle“ k presnejšiemu pomenovaniu Tvojich emócií, pocitov a nálad.

Ako pracovať s Wilcoxovej kolesom emócií v prítomnosti nebeského Otca?

       Všimni si, že v centre je slovo CÍTIM. Odtiaľ sa rozbieha šesť základných ciest: Šťastie, Prekvapenie, Strach, Hnev, Znechutenie a Smútok. Je dobré uvedomiť si, že hlbšie pod nimi (s výnimkou šťastia) sa väčšinou skrýva nepomenovaná a nevyjadrená bolesť. Najprv vyskúšaj cestu zvnútra kruhu smerom von:

1. Identifikuj základné emócie (zo stredu): Čo cítim ako prvé? ide o poštára hnevu alebo posla smútku? Porozprávaj sa o tom s nebeským Otcom.

2. Vypočuj si špecifikuj bližšie posolstvo emócie (postup smerom von): Posúvaj sa po lúčoch kolesa. Ak cítiš Hnev, je to skôr Frustrácia? A ak pôjdeš ešte ďalej, zistíš, že pod tou frustráciou je možno pocit Nerešpektu alebo Zrady. To je ďalšia pozvánka na rozhovor s Otcom.

3. Nájdi lož v srdci a nahraď ju pravdou: Keď pomenuješ konkrétny odtieň (napr. Poníženie), môžeš sa nebeského Otca opýtať: „Otec, čomu moje srdce verí, keď sa takto cítim?“ Tu často odhalíme korene horkosti alebo staré vnútorné zaprisahania a klamstvá typu: „Nikomu nedovolím, aby ma znova ponížil. Verím, že som ponížená a opovrhnutia hodná a nepáči sa mi to. Ochránim sa pred tým sám/a.“
   

Toto koleso funguje aj smerom zvonka dovnútra. Vieme si pomenovať, že cítime nerešpekt, ale už si neuvedomujeme, že by mohol prameniť v hneve. Koleso nám môže pomôcť spojiť sa s týmto hnevom a vyriešiť bolesť, ktorá ho spôsobila.

       Emócie sú dôležitými poslami a signálmi, ktoré nás neomylne vedú k hlbokým presvedčeniam nášho srdca. Žalmy a celá Biblia, a ďalšie pomôcky, ako sú kolesá emócií, knihy alebo emočné karty, sú praktickými nástrojmi na ich presnú identifikáciu, čo je nevyhnutný krok k odhaleniu starých zranení, lží, poznania Boha aj seba. Pozývam Ťa na cestu kde sa naučíš tieto nástroje používať, aby si namiesto potláčania bolesti kráčal/a po ceste uzdravenia v sprievode milujúceho Otca.       V ďalšom, nadväzujúcom blogu sa pozrieme na niektoré ďalšie nástroje a pomôcky, ktoré nám vedia pomôcť zvládať a vyriešiť naše emócie.

Čas na rozhovor s Otcom

Otec, ďakujem Ti, že si mi dnes opäť pripomenul, že moje emócie sú dar, nie bremeno. Vyznávam, že som sa niekedy cítil/a zamrznutá v tichu, neschopná povedať, čo ma bolí. Prosím Ťa, odpusť mi, že som pred Tvojimi „poštármi“ zatváral/a dvere a snažil/a sa byť silný/á z vlastných síl.

Dnes pred Teba kladiem svoje srdce, ktoré chce opäť nájsť svoj hlas a prosím Ťa o svetlo. Duchu Svätý, uč ma identifikovať pravdu v mojom srdci. Pomôž mi nájsť tie „kostrbaté slová“, ktorými vyjadrím svoj strach, hnev či sklamanie. Verím, že Ty sa mojich pocitov nebojíš. Vezmi ma za ruku a preveď ma od bolesti až k Tvojmu pokoju a zmiereniu, kde moje srdce konečne nájde svoj hlas a bezpečie. Amen.